DEJINY BRATISLAVY 5

BRATISLAVA – na ceste k hlavnému mestu Slovenska - Od roku 1919 do konca 20. storočia

Zostavovatelia: Dušan Kováč
Predpokladaný rok vydania: 2015

Piaty zväzok Dejín Bratislavy je venovaný obdobiu približne od roku 1919 do konca 20. storočia. Po vzniku Československej republiky sa Prešporok stal jej súčasťou a roku 1919 bol premenovaný na Bratislavu. Pre mesto mala príslušnosť k Československej republike zásadný význam. Keďže bola v slovenskej časti štátu najväčším mestom, s dobre vybudovanou infraštruktúrou, stala sa neformálnym hlavným mestom Slovenska – centrom slovenského politického, hospodárskeho aj kultúrneho života. O centrálnom postavení Bratislavy sa rozhodlo už vo februári 1919, keď sa mesto stalo sídlom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom. Ministerstvo fungovalo až do roku 1928, keď sa Bratislava stala oficiálnym sídlom Slovenskej krajiny na čele s krajinským prezidentom. Hlavným mestom štátu sa stala v období 1939 až 1945 a potom od roku 1993.

Po roku 1918 došlo k nebývalému rastu mesta i jeho infraštruktúry. Zatiaľ čo na začiatku 20. storočia mal vtedajší Prešporok iba niečo málo nad 50 tisíc obyvateľov, na začiatku 21. storočia je to už takmer pol miliónová metropola. Nerástol však iba počet obyvateľov, ale aj ekonomický potenciál mesta, predovšetkým jeho priemyselné závody. Mesto sa stalo aj kultúrnym a vedeckým centrom Slovenska: po Univerzite Komenského, založenej roku 1919, pribudli v nasledujúcich rokoch ďalšie vysoké školy. V roku 1942 tu vznikla Slovenská akadémia vied a umení, od roku 1953 Slovenská akadémia vied. Ešte v rokoch prvej ČSR tu pôsobil súbor Slovenského národného divadla, po druhej svetovej vojne bola založená Slovenská filharmónia i Slovenská národná galéria.

Početný rast mesta spôsobil, že Bratislava sa v priebehu 20. storočia slovakizovala, hoci ešte na začiatku 20. storočia v meste prevažovalo nemecky hovoriace obyvateľstvo. Slováci začali do mesta prúdiť už na prelome 19. a 20. storočia v súvislosti s industrializáciou mesta. Po roku 1918 pribudli slovenskí úradníci, kultúrni tvorcovia, umelci a študenti. Už v 1930-tych rokoch sa pôvodne trojjazyčný charakter mesta (Nemci, Maďari, Slováci) menil v prospech slovenského elementu. Pre medzivojnovú Bratislavu bola ešte charakteristická početná židovská komunita, ktorá však bola z veľkej časti postihnutá holokaustom v rokoch druhej svetovej vojny. K definitívnej zmene národnostného zloženia prispelo vysídlenie väčšiny Nemcov po druhej svetovej vojne.

Piaty zväzok ponúka plastický pohľad na vývoj mesta v dynamickom období. Sleduje nielen politické udalosti, ale aj každodenný život mesta, jeho ekonomické a sociálne pomery, urbanistický vývoj a kultúrny život.